5. Zmena

20. března 2011 v 21:39 | Tina |  Rozum vs. srdce
Kajka..žeby teraz? (A) Nejak nestíham.. :D Ale povedala som si, že kým nepostíham čo sa dá mimo pc, nepôjdem naň a tak, ale už som tu! :D Tak hádam sa bude dobre čítať (otepané..ale čo no! :D) a komentujte! Lebo práve zisťoujem, že to čítate a nekomentujete..čož ma dosť zaráža, lebo po kritike sa môžem zlepšiť ako sa dá (aspoň sa o to pokúsiť!) ta kpreco nepokritizovať? :D A pochvala len poteší :) Tak a už som ticho. :D
P.S.: Ešte niečo si neodpustím.. nas tými názvami sa, prosím, veľmi nepozastavujte..neviem vymýšľať názvy, mená ani nič podobného charakteru..možno preto píšem v už utvorenom prostredí.. :D


Stál tam, opieral sa o zárubňu a trochu znudeným pohľadom prechádzal Nemocničné krídlo. "Tu musí byť teda nuda." Uškrnul sa a prešiel ku mojej posteli. Takmer ma porazilo. Chcela som sa tváriť že spím, že ma bolí hlava alebo tak, ale na to už bolo neskoro. Tak som si aspoň vytiahla perinu až po uši a hrane sa rozkašľala.
"To by som ti neodporúčala." Vystríhala som ho rýchlo, predtým ako si stihol sadnúť. Ignoroval ma a usadil sa na rozkladaciu stoličku.
"Stretol som Scorpiusa." Oznámil mi rezervovane. Tón akoby sa ho to netýkalo sa mi nepozdával. "Odišiel po vlastných?" Neviem či chcel v mojom hlase počuť obavy, ale jednoznačne tam ten pocit zaznel. A možno na tom sa tak rehotal.
"Jasné. Prečo by nemal? Ja som mierumilovný človek!" Bránil sa, ale ten smiech sa mi nechcel páčiť. Ani jeho návšteva. Čo tu ten chumaj robí? Dosť že sme sa hádali 7rokov, teraz, posledný rok na škole, mi bude robiť problémy a zahrávať sa so mnou?
"Iste. A Suzy sa chystá požiadať Huga o ruku." Zaironizovala som.v "Vážne? Tak to som nevedel." Nevšímal tón aký som v našom "rozhovore" používala. Asi nechcel. "Ale tak ma napadlo, prečo tu bol?" Tvárila som sa nechápavo. Ani neviem prečo. Ale mala som pocit, že v tom hlase bola výčitka, záujem a všetko to potlačené za tónom žiarlivosti a ešte na pozadí napätia.
"Tu? Ako vieš, že bol tu?" Musela som sa hrať na nechápavú. Najmä preto, že som nechcela počuť všetky tie pocity v plnej paráde.
"Mal cestu opačným smerom. Tak som si povedal, že sa povypytujem." Zaúpela som. To znamenalo len jediné - Scorpius možno odišiel po svojich, ale určite nie s vlastnými spomienkami, alebo vlastnou halovou.
"Bol ma pozrieť." Odrazu som mala dojem, že to chce nejako doplniť a samotná veta nestačí. "Bol taký milý a dal si tú námahu, že sa prišiel pozrieť ako sa má osoba, ktorej pomohol." Asi som to prehnala. Možno ešte niečo viac ako asi. Ale zatiaľ to nebolo až tak jasné.
"Ale to aj ja, nie? A on.." Zhlboka sa nadýchol, akoby potreboval v záujme slušnej konverzácie premlčať zvyšok vety a potom sa opravil: "On je Slizolinčan. Je to nepriateľ!" Hovoril to, akoby som bola len nechápavé decko. Nemám rada tento tón hlasu. Sakra veď ja nie som sprostá!
"Nie, nie je! Prečo každý okrem nás je nepriateľ? Ja nechodím po chodbách a nevytváram si nepriateľov z každého, koho vidím!" Odvrkla som otrávene. Ha! Na testoch som bola vždy lepšia ako on (hoci mi bolo jasné, že tu o testy vôbec nejde) a predsa si každý myslí že som len hlúpa hus! "Každý Slizolinčan." Opravil ma so zdvihnutou rukou a trochu nesmelým výrazom. Keby ma tak nenaštval, myslím že smiech by ma neobišiel.
"A to nerobím ani ja, dobre? Nesnažím sa o to, ono to ... ide akosi samo." Vzdychol. Sledovala som ho, ako si šúcha čelo, akoby mal problémov nad hlavu a pritom by za žiaden z nich nemohol. Priznávam, že na chvíľu mi ho prišlo trochu ľúto.
"Pozri, napríklad my." Začal, no ja som ho zastavila a kývala som rukami sem a tam, len aby nezačínal. "Nie! Neopováž sa začať! Nechcem počúvať ako tu vravíš aká je škoda že sme sa znepriatelili a že ty za nič nemôžeš a že je to všetko omyl sveta! Ja sa nechcem prebudiť z tohto sladkého omylu!" Neviem, čo ma to napadlo. Ale cítila som, že ten dotyk kvôli ktorému som bola tu bol zvláštny. A to som nechcela, nechcela som mať pocit že som sa v živote opäť raz pomýlila a pritom to mohlo byť všetko inak. Akosi som vedela, že chce povedať niečo s tým. A to, zvláštne, bolelo. "Ako chceš." Pokrčil plecami, ale cítila som v jeho hlase smútok. Niečo chcel povedať a asi to bolo dôležité, ale...
"Neviem, či by som si dokázala zvyknúť na ten pocit." Povedala som potichu, no uhla som mu pohľadom. Naraz medzi nami vládlo akési zvláštne porozumenie. Akoby vedel, ako sa cítim. A pritom sme sa ešte včera nenávideli. Bolo to zvláštne, strašidelné, krásne a zároveň som mala pocit, že život sa mi mení pred očami, ukazuje mi smer a ja nevidím tie šípky, ktoré mi osud nastavil. Zazvonilo. Ten zvuk niekde uprostred hradu ma zachránil.
"Uf, mám hodinu. Maj sa." Na sekundu ma obdaril jedným z jeho úsmevov (pričom tento vyzeral asi najúprimnejšie zo všetkých) a odišiel.
"Ahoj..." Ozvala som sa, už keď bol preč. Bol to strašný pocit. Nie to že odišiel (aj keď aj to ma zvláštne zamrzelo), ale najmä to, ako sa to všetko zmenilo. Ja som nechcela zmenu! Nemala som rada zmeny, najmä preto, že všetko vždy zmenili a potom som si na to musela zvykať. A tie zmeny... navyše boli takmer vždy k horšiemu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 •MiNiLaDý°PaťUšQá• •MiNiLaDý°PaťUšQá• | Web | 20. března 2011 v 21:41 | Reagovat

woow =) kráásny des:) ty si si robila?:-)..

2 ♥Včelka♥ ♥Včelka♥ | Web | 20. března 2011 v 21:42 | Reagovat

To máš blbí mno :(

3 Kajka Kajka | 24. března 2011 v 17:33 | Reagovat

mne sa tato poviedka velmi paci a myslim ze je super. dakujem za novu kapitolu :D

4 Kajka Kajka | Web | 1. dubna 2011 v 15:55 | Reagovat

spriatelis?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama