3. Nemocničné krídlo

20. ledna 2011 v 20:42 | Tina |  Rozum vs. srdce
Ďalšia kapča.. Napísala som ju už dávnejšie a je trochu oničom, ale bavila som sa pri jej písaní a hádam aj vás pobavý madam Pomfreyová (a potom povedzte, či je vtipná, laebo to len mne xD). Tak hádam sa vám bude dobre čítať. ;)


Tma. To bolo prvé, čo som si uvedomila. Po dlhom čase som vedela kto som. Vedela som ako sa volám, kde žijem, koho nenávidím..bola som to ja. Otvorila som oči, no to mi o mieste môjho pobytu neprezradilo o nič viac. Cítila som pod sebou mäkký matrac, pod hlavou vysoký vankúš a na tele prikrývku. Mala som pyžamo, čo znamenalo, že ma prezliekli. Akosi mi to nedochádzalo: kto? A kde? A prečo? Čo sa stalo? Spomínala som si na dotyk, na spomienku čo sa mi zdala za behu, na robustnú postavu Slizolinčana, na pád, tmu a ticho. A potom už nič a to ma znepokojovalo. Zašmátrala som rukou kdesi vedľa postele a narazila som na prútik. Zavrela ho v ruke, zašepkala: "Lumos," a oslepilo ma silné svetlo. Po chvíli žmurkania som videla vysoké okná zastreté bielymi závesmi, takže zvonku do pomerne veľkej miestnosti -s dvomi radmi postelí (každý z jednej strany), pár stoličkami pre návštevníkov, s nočnými stolíkmi pri každej posteli a s tromi dverami- neprúdilo takmer žiadne svetlo. Teda vynímajúc to z môjho prútika. No vedela som, kde sa nachádzam...
"Slečna Nathsonová, toto je Nemocničné krídlo, nie učebňa čarovania! Odložte, prosím, ten prútik, lebo si ublížite." Hlas sa ozýval z tretích dverí, smerujúcich do kancelárie a zároveň bytu vrchnej sestry. Poslušne som odložila prútik a ponorená do tmy čakala. O chvíľku sa vynorila v nočnej košeli, rozsvietila (podotýkam že prútikom!) a prešla ku mne.
"Tak, ako sa cítime?" Položila mi pomerne ťažkú otázku a kým ona mi prehadzovala periny, ja som premýšľala..ako sa cítim? ...ah, sakra..myslí na bolesti! Ako to, že mi to hneď nenapadlo? Veď som v Nemocničnom krídle..ako to že som v Nemocničnom krídle?
"Čo tu robím?" Myslím že tá otázka vrchnú sestru ani najmenej neprekvapila.
"Ach, myslela som si. Nuž, ľahký otras mozgu nie je až taký ľahký ako to znie.." Jej povzdych ma znepokojil. Čo to má znamenať? Ja mám otras mozgu?
"To ten Slizolinčan?" Vyvalila som na ňu oči a ona..si ma prezerala ako nejakú výstavnú figurínu. "Neodpovedali ste mi slečna Nathsonová." Napomenula ma a aj keď som nechcela..musela som jej odpovedať.
"Nuž ako sa cítime, ako sa cítime.. Neviem ako sa cítite vy, to by ste sa mali spýtať seba, ale ja..." Zmrštila som čelo a premýšľala. Nič mi nie je..mám otras mozgu..je normálne, že nič necítim? Krk som ohla dozadu a tresla si hlavu. "Au! Sakra.. Áno, je mi.. Bolí ma hlava a ..spánok..tam som sa tresla, keď ma začaroval, to si pamätám!" Zajasala som a potom to prišlo zase. "Príšerne to bolí." Sestra brala moje posťažovanie za dostatočný dôkaz toho že si nevymýšľam, napriek tomu, že poznám svoju diagnózu a tak zamierila späť do kancelárie. Kým bola preč, utriedila som si myšlienky a najmä otázky. A keď sa vrátila -v márnej nádeji že ma ošetrí v pokoji- som spustila: "Ako som sa sem dostala? Kto to bol? Čo mi presne spravil? Koľko tu budem musieť byť? A...čo je dnes za deň?" Merlin! Ja neviem aký je deň!! Ach, je to so mnou naozaj zlé..
"Dievča, pokojne. Netreba sa zaťažovať.." Pri mojom výraze stuhla.. prečo sa ma každý bojí? Ale tú otázku som jej našťastie (ale na koho) nepoložila. A ona odpovedala na to, čo už bolo povedané.
"Hmm, dobre. Ty si zvláštny prípad, každý rok si tu aspoň raz kvôli nervom.. Chudák človek, čo sa s ním hádaš.." Zamrmlala si pre seba a ja som spustila aký rehot, že keby ma madam Pomfreyová neumlčala vankúšom, určite by som pobudila celý hrad.
"Dobre, pokojne, inak žiadne odpovede nebudú a môžete sa sťažovať trebárs aj u riaditeľa!" To že som zmĺkla a obmedzila sa na vnútorný výbuch veselosti ju zjavne potešilo.
"Takže, dostali ste sa sem veľmi jednoducho, priniesol -alebo aby som bola presná prilevitoval- vás sem pán Malfoy. Môžete sa mu poďakovať. Pokiaľ ide o zvyšok, neviem presné odpovede a kým sa ich dozviem -a ubezpečujem vás že dijagnózu a rozsah vašich problémov budete vedieť ako tretia určite- , pretečie ešte veľa elixíru na hodinách profesora Slughorna, lebo tam vždy niečo tečie, pokiaľ viem.." Tlmene sa zachichotala a ja som nevychádzala z údivu, koľko veselia sa skrýva v tej tichej, vážnej a vzdelanej osobe, ktorá nikomu nedovolila narušiť posvätnosť nemocničnej časti hradu.
"Nuž ale s istotou vie, že vy viete kto vám spôsobil tieto zranenia, keďže ste ho pred chvíľou označili ako študenta Slizolinu..inak nikdy som ich nemala veľmi rada, radi mi zaklínali pacientov opakovane." Zamračila sa a opäť stíchla a mňa prešla trpezlivosť.
"Hééj, madam Pomfreyová, dokedy budem čakať, kým sa dozviem, čo mi je?" Mávala som jej rukou pred očami až kým sa nahnevane nevzpriamila.
"Máte ľahký -aj keď možno menej ľahký ako to označuje jeho názov- otras mozgu. To značí, že môžete mať občasné výpadky pamäte a náhle zmeny nálad, ale to sa po týždni- dvoch ustáli a ak budeme mať šťastie, aj skôr. Kvôli vášmu zraneniu spánku si nedovolím použiť nejaké závažnejšie zaklínadlo, alebo elixír -lebo tie sú v medicíne spoľahlivejšie a všeobecne aj viac uznávané, aspoň teda mnou. Ale pokiaľ vás to poteší, dokážem tento neduh odstrániť aj do 6 dní, aj keď je to nepravdepodobné.. Nuž a to je hádam všetko čo vám o vašom stave môže teraz povedať. Vypite tento elixír a potom odpočívajte." Strčila mi do ruky ružový flakónik a otočila sa, rýchlo si niečo mrmlúc. Chcela som ju upozorniť na nedostatok informácii, ale..
"Áno, áno, viem, viem.. Dnes je nedeľa, čo značí, že ste tu prespali už takmer deň. Takže by ste teraz pre zmenu mohli..spať." Usmiala sa na mňa vypochodovala do kancelárie. Klesla som na vankúše a sledovala plafón nad sebou. Tmavý, chladný kameň upútal moju pozornosť na dosť dlhý čas. Mal neuveriteľne neobyčajnú štruktúru, farbu a svetlo sa s ním hralo, ako sa mu zachcelo; občas sa na ňom leskli odrazy fľaštičiek, malé výbežky, rytiny a ornamenty vrhali krátke tiene.. Udivovalo ma to ako aj fakt, že som sa nad kameňom -ktorý bol všade navôkol- nikdy nezmýšľala. Žeby som vážne mala niečo s hlavou? Pri hľadaní odpovede a polemizovaní nad touto otázkou sa mi viečka pomaly zavreli a ja som opäť, ani nie po pol hodne bdenia,
zaspala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama