IV. Očakávané rozhodnutia

20. ledna 2011 v 20:55 | Tina |  Bezmenná kapitolová
Kapitola patriaca do kapitolovej, čo nemá veľký úspech. Hm.. Myslím.. má význam pokračovať? Čo poviete? (Ani ma to nebavý až tak ako Rozum vs. srdce :D)


Enan stála neďaleko dverí do siene a hľadela na debatujúci ľud vo vnútri. Chvíľu stála osamotene, no po chvíli sa k nej pridal aj Themund. Veľmi nenápadne sa snažil zistiť o čom je reč, no Enan sa mohla akurát tak zabávať na tom, ako sa mu to nedarilo. Preto prijal radšej jej mlčanlivú spoločnosť. Stáli tak mlčky veľmi dlho, čas plynul pomaly a ľudí v sieni stále pribúdalo, ako sa blížil čas obeda. No do miestnosti sa tiež nejakou zvláštnou mágiou dostali i iný ľudia. Princezná ich na prvý pohľad rozlíšila. Nevedela, či za lesníkmi nedorazili posily, ale tí ľudia nevyzerali akoby mali s nimi niečo spoločné. Mali pri bokoch skôr obrovské reťaze z drevenými koncami, ostnaté bakule a štíty so znakom ohňa a tieňu.
"Čo majú s vami spoločné?" Zašepkala Enan svojmu spoločníkovi tak potichu, ako to len šlo. Ten na ňu prekvapene pozrel a pokrútil hlavou. Nepoznal ich a to bol jasný znak toho, že tu niečo nesedí. No skôr ako sa stihla čo i len pohnúť, aby tento fakt oznámila otcovi, ozbrojení neznámi sa otočili k prítomným s vytiahnutými zbraňami a začali útok. Neočakávaný a veľmi tvrdý. A tento útok sa začal tesne potom, ako Eldir prešiel vstupnou bránou do mesta. Za ten čas, kým prišiel do siene a uvidel umierajúceho pána, stihli ozbrojenci využiť výhodu prekvapenia a pobili takmer všetky stráže. Themund, vďaka tomu že stál na okraji bitky, sa vyhol tomuto krviprelievaniu. Všade vládol chaos, každý hľadal východ a bezpečný úkryt. Enan sa vrhla do bitky s dýkami v ruke hľadať svojho otca a Themund sa vydal na opačnú stranu siene, kde bol predtým jeho pán. Prebojoval sa až na opačnú stranu siene, kde ho na jeho veľké potešenie zbadal. Pribehol k nemu a odľahlo mu - bol v poriadku a odolával pokusom pripraviť ho o život. No len čo stál po jeho boku, z nejakého luku sa ozvalo brnknutie tetivy. Ruch boja na chvíľku utíchol, akoby len preto, aby bolo počuť príchod smrti.. Svišťanie šípu ako letel vzduchom ku svojej obeti, náraz ocele na oceľ, keď sa hrot šípu dotkol krúžkovanej košele, a zvláštny, hnusný zvuk, keď hrot toho otráveného nepriateľského šípu prešiel košeľou akoby to bol len nejaký hrubší druh látky, a keď mu šíp vnikol do tela, aby ho navždy zbavil života. Všetci bojujúci v miestnosti otáčali hlavy k tomu šípu a k telu, ktoré prebodlo.
"NIEE!!" Ozval sa zrazu v tom náhlom tichu srdcervúci výkrik: Themund práve prišiel o pána ktorého obdivoval, uznával, zbožňoval a ktorého mal ochraňovať i za cenu vlastného života. Cítil sa prázdno, akoby padal v nekonečnej studni spomienok naňho. Prvý kto sa pohol v tej chvíli ohromenia bola Enan. Využila chvíľu a obe dýky ktoré držala hodila do nepriateľských radov, kde dvaja statný muži klesli a ich ťažké zbrane im popadali z rúk a doudierali ich spolubojovníkov. V tej chvíli sa všetci spamätali, no boj už nepokračoval. Práve naopak, všetci votrelci prebehli popri udivenom Eldirovy von a prebojovali sa opäť von z mesta. Kráľ Eom hľadel za nimi, no nerozbehol sa, ako to spravila väčšina elfov, ktorí ešte vládali stáť na nohách.
"Enan!" Bolo počuť výkrik z jeho úst. Enan sa otočila a hľadela, ako k nej otec beží, no v skutočnosti ho nevnímala. Myseľ jej zamestnávali starosti o lesníkov, o to kto ich práve napadol a v neposlednom rade, ako im útok opätovať. Z myšlienok ju vytrhol až otcov naliehavý hlas.
"Enan! Enan musíš odísť, musíš sa skryť. Niekto z družiny ťa povedie, ukryje ťa!"
V jej očiach sa mihol strach. Má odísť? Ale prečo! Veď vie bojovať, môže pomôcť! Hoci ju starí elfovia považovali za neskúsené dieťa, ona sa ním necítila. Teraz už určite nie. No na protest sa len otočila a s poburujúco zdvihnutou bradou odkráčala do izby. Tam konečne osamela a klesla na posteľ. Cítila sa nevyužitá,m odstrkovaná a neuveriteľne podceňovaná, voči tým všetkým významným a veľkým ľuďom v jej okolí. Každý niečo mohol, každý niečo znamenal..a ona, hoci bola elfská princezná a následníčka trónu, nemohla nič. A to ju hnevalo. Čo má spraviť? Nemôže ostať, to vedela. Ak pôjde dobrovoľne, vzdá sa a nedozvie sa nič o bojoch, opustí rodné mesto a všetkých ktorých poznala, bude mimo vojny...a to nechcela! Veď preto sa učila bojovať, nie? Aký by to inak malo zmysel? Ale ak bude opäť protestovať.. Náhle sa jej vybavil nedávny sen. Ten, ktorý sa jej sníval už dlhšie. A ani to tak nebol sen, o čoho sa bála, ako skôr jeho pravdivosť. Čo ak sa to zopakuje? Má zmysel stavať sa na zadné, pokiaľ opäť príde takmer o všetkých, ktorých milovala? Cítila sa akási prázdna. Nevedela čo spraviť, čo povedať, ako sa rozhodnúť... Sedela tam, nevediac a nedbajúc na to koľko, a rozmýšľala nad tým všetkým. A zrazu prúd tých desivých myšlienok narušilo tiché zaklopanie. Sprvu ho nevnímala, myslela, že sa ozýva len v jej mysli. No potom sa ozvalo opäť, tentoraz hlasnejšie a spoza dverí sa ozval trochu smutný, mužský hlas.
"Otvor. Viem že si tam." Neznel naliehavo, práve naopak.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama