III. Spomienky na budúcnosť

19. listopadu 2010 v 21:44 | Tina |  Bezmenná kapitolová
Prečo sa mi stále zdá, že tie kapče sú také krátke? Netuším. No, zatiaľ je to všetko čo mám v zásobe. Vychrlila som to na vás, aby ste mali čím tráviť večery (pokiaľ sa vám moja tvorba aspoň trochu páči). Ja to poznám, koľko krát by som si niečo prečítala a nie je čo. No..buďte si istý, že píšem už aj ďalšiu kapču. A snažím sa! Hádam sa vám bude páčiť, komentnite, hm? =D


Jeho myseľ sa pomaly prebudila z hlbokého spánku do ktorého upadol, nepochybne po tej bujarej oslave. Posledné čo si bol schopný vybaviť v celku bol jeho rozhovor s jeho ryšavo vlasým spoločníkom Themundom, ktorí mu jeden za druhým podával nejaké chutné elfské víno. Spomínal si, že sprvu ho odmietal, no keď mu jednu čašu strčil do ruky aj jeho pán, vypil ju. A potom ešte jednu a ďalšiu a aj keby nechcel, už nemohol prestať piť, pretože ten nápoj bol sýty ako opečený králik, lahodnejší ako to najjemnejšie a najlepšie víno, ktoré kedy ľudia vyrobili a zároveň im tak otupovali mysle, akoby ich vypili celé sudy. Potom všetko prichádzalo tak rýchlo, až sa neoplatilo vnímať dianie okolo, venovať sa takým prízemným veciam ako jedlu, či márnivému rozhovoru. A už o chvíľu všetci tancovali akoby im šlo o životy, raz s tým, potom zas s oným a tamtým...a opäť to bolo všetko pomiešané a svet bol naruby. Keď sa na to snažil spomenúť si, rozbolela ho hlava a z toľkého krútenia a skákania aj žalúdok. Otvoril oči a všetko bolo zrazu biele, a oči ho strašne štípali. Keď ich po niekoľkých minútach otvoril opäť, tentoraz veľmi pomaly a obozretne, zbadal, že leží vo veľkej izbe s ťažkými závesmi, ktoré boli práve odhrnuté, no zvyčajne zrejme zakrývali obrovské okná, cez ktoré do izby prúdilo ranné slnko a osvetľovalo každý kút miestnosti. V izbe boli tiež dve skrine, vysoké a už napohľad ťažké a veľmi staré, jedno zamatové kreslo a dva nočné stolíky, každý z jednej strany veľkej postele s množstvom prikrývok a vankúšov, ktorými bol teraz priam zahádzaný. Keď sa vymotal z toho množstva látky, obliekol si čisté šaty, umyl sa s vodou z krčahu, ktorý stál pripravený na jednom stolíku a zohnal svoj meč, luk a šíp, zbehol po širokých točitých schodoch na prízemie veľkého, majestátneho palácu elfov. Tam ho čakal neznámy svetlovlasý elf. Tváril sa napoly nahnevane, napoly pokorne, keď sa mu ukláňal a ukazoval mu cestu cez nespočetné množstvo prepletených chodieb, dverí a komnát. Nič nevravel, až kým sa neocitol v skutočne veľmi veľkej komnate, skoro takej veľkej ako katedrála. Uprostred stál dlhý a široký stôl, okolo neho len asi dvadsať vysokých stoličiek a za vrchstolom sedel z jedenej strany elfský kráľ Eom, z druhej uznávaný lesník a panovník všetkých lesníkov a pútnikov tohto kraja, Percyval II.. Keď skontroloval pohľadom svojho pána, pozrel sa vedľa seba, hľadajúc elfa, ktorý ho sem doviedol. No zdalo sa, že kým sa on uisťoval že jeho pán je v poriadku, elf šikovne zmizol. Pozrel pred seba a zrazu tam stál nejaký elf a podával mu ruku. Ďalší mu spoza jeho chrbta kývali a uškŕňali. sa. Zdalo sa mu to na elfov trochu nevychované, no kráľov príchod prerušil jeho myšlienky. Rýchlo sa mu uklonil. "Eldir! Som rád že ti Vader ukázal cestu. Včera nebola najvhodnejšia chvíľa na privítania, no včerajšok je už preč. Vítam Ťa v našom meste Eldir, syn Elamundov, lesník, cestovateľ a ochranca. Iste si si všimol, že odo dnes budeš bývavať v našom paláci  a tak stretať všetkých, ktorí sú prítomný aj na dnešných raňajkách." Pozrel na elfov za sebou a zatváril sa napoly pobavene napoly pohoršene a už menej vážnym a oficiálnym tónom dodal: "Odpusť im ich správanie, ale naše víno, ktoré si včera ochutnal pôsobí na smrteľníkov inak ako na nás." Eldir chvíľu hľadel na prítomnú spoločnosť okolo stola a keď mu dvaja šľachtici veselo zakývali na pozdrav, rástlo v ňom znepokojenie. "Ako inak pane? Prepáčte, ale čo sa včera dialo?" Kráľ Eom sa zatváril tentoraz už veľmi pobavene, no na Eldira hľadel skôr s úctou a súcitom. "Jedni vravia že im rozväzuje jazyk, že prezradia aj to najhlbšie tajomstvo, iný zas, že im spôsobuje šialenstvo." "A vy si čo myslíte?" Spýtal sa s obavami  Eldir. "Ja?" Zasmial sa kráľ. "Ja len dúfam že sa raz nájde elf, či človek, ktorí mi raz odhalí túto záhadu." A s týmito slovami odišiel. Raňajky potom prebehli ako zvyčajne, len Eldir sa cítil troch nesvoj, keď mu rôzny jemu neznámi elfovia podávali ruky. Themund mu pri odchode stihol povedať že ani on si včerajšok nepamätá a už sa náhlil von, za kráľom. Keď sa skončili raňajky a Eldira previedli po zámku, velitelia odišli na schôdzu a Themunda i Eldira nechali samých, nech si prezrú mesto. Themund zostal stáť ako prikovaný a tak Eldir vykročil na námestie, miesto konania sa včerajšej oslavy. Nebolo tam nikoho. Všade bolo ticho a pusto. Včera ešte tak plné námestie bolo zrazu akési smutné, mach, ktorí včera prekvital sa zdal bledší a listy padnuté zo stromov, ktoré zvyčajne skrášľovali toto miesto boli všetky hnedé a bez života. On len hľadel na tú skazu a premýšľal, čo to mohlo spôsobiť. "Vojna." Ozvalo sa zrazu vedľa neho a on chytil rukovať svojho meča. "Vojna. Všetko ničí a každým dňom je to tu pustejšie." Stála pri ňom Enan, elfská princezná. Eldir rýchlo spustil ruku z meča a hľadel na ňu, napoly vydesene. "Ale včera.." Začal ,no ona ho prerušila tichým a smutným hlaso, ktorí si nedovolil prerušiť. "Včera to tu pri živote a farbách udržiavala mágia. Eyora celú slávnosť namala ani kvapku vína aby sa mohla sústrediť na svoju úlohu - uctiť si váš príchod." Zrazu ho prepadol pocit viny. Od včerajšieho večera sa s ním niečo dialo. Vždy sa u elfov cítil zvláštne, tak šťastný, no teraz to bolo niečo iné. Už i tam zasiahla vojna. "To mi je ľúto." Povedal úprimne a sklonil hlavu. Po chvíli mlčania obaja zamierili k pokrútenému kmeňu stromu a posadili sa naň. Bolo to krásne miesto, aj napriek tomu, že všade okolo bolo pusto. Vyžaroval z neho pokoj a obaja ostrieľaný mladíci sa tam cítili ako doma, hoc domov už od dávna nemali. Enan ostala na námestí, hľadela do fontány a na pozadí vychádzajúceho slnka vyzerala očarujúco krásne a predsa tak smutne. Themund na ňu hľadel ako v tranze, no Eldir nehľadel tým smerom. S krvácajúcim srdcom sledoval spúšť okolo seba. A vtedy mu to došlo. Veď preto sem prišli, jeho pán to vedel, prišli zachrániť toto umierajúce miesto,aby sa opäť stalo rajskou záhradou. Ako rozmýšľal nad ukrutnosťami vojny, ktoré mal stále pred sebou a predsa si ich nevšímal, Themund sa vydal za elfkou, ktorá stále hľadela do hlbín fontány. Prišiel k nej a snažil sa zachytiť pohľad jej modrých očí. "Pani Enan." oslovil ju polohlasne, pretože ju nechcel vytrhnúť zo zamyslenia. Enan sa pomaly otočila k nemu a na tvári sa jej zjavil ľahký úsmev. Akoby toto celé bol iba sen a jej nezáležalo na tom ,čo sa stane. "Vidíš túto fontánu? Ty v nej vidíš vodu, ja však niečo iné." Vyslovila veľmi potichu a tajomne. Themund sa ani nestíhal spýtať čo a elfka pokračovala. "Nevidím  budúcnosť, ani  súčasnosť na rôznych miestach sveta. Vidím to, čo sa už raz stalo a stane sa opäť. Chyby ktoré ľudia, elfovia i trpaslíci vykonali a ktoré vykonajú zas. No tentoraz už nepríde ďalšia šanca. Máme len túto poslednú, a ak ju premrháme, náš svet zanikne." Vravela to ľahostajne, akoby to opakovala už tisíci krát, no s hlase jej napriek tomu znel smútok a žiaľ, ktorý cítila zakaždým, keď nazrela do rozčerených hlbín vody. "Čo sa stalo?" Odrazu sa vystrel Eldir. Už mal na jazyku inú otázku, no keď pozorne načúval, bol nútený ju zmeniť. "Lenže ak vidíte čo sa stalo a viete že sa to stane opäť, vidíte vlastne budúcnosť. Opakovaná minulosť, to je budúcnosť!" Namietal Themund. Nechápal to. Nikdy nebol veľký mysliteľ, radšej bojoval, bol si istý, že nepriateľa zastaví len mečom. Lenže Eldir pochopil. "Spomienky na budúcnosť." Vyšlo z neho akosi mimovoľne. Princezná sa otočila a Themund tiež. Ona chápala, prikývla, z očí jej tiekli slzy. On bol stále nevedomý a nechápal tomu, čo sa tam hovorilo. "Ako môže niekto spomínať na budúcnosť?" Spýtal sa udivene. Bolo to nad jeho chápanie, no nie nad Enanino. "História sa opäť zopakuje, no nemusí sa stať. Príde niekto, to to napraví a zničí nepriateľa. Možno.." Úbohý Themund ničomu nerozumel. "Ale kto to bude? Bude ovládať meč ako svoje dlane, luk ako ruky a kopija mu bude v boji slúžiť dobre ako nohy pri úteku?" Spýtal sa dychtivo. Enan sa neveselo zasmiala, prešla popri oboch a stratila sa v húštinách lesu. Themund tomu nerozumel, bol vyvedený z miery a tak sa podbal späť do svojej komnaty, premýšľať nad tým, čo počul. Eldir síce elfku chápal, no i tak tomu veľmi nerozumel. Nevedel odkiaľ sa v ňom vzali tie slová a ani ako môže vedieť, že sa stane to isté. Teraz sú pripravenejší, majú viac síl atak útok na ich zem nebude tak neočakávaný a budú vedieť lepšie vzdorovať! No i on rozmýšľal väčšmi ako bojovník, ako lesník. Kedysi bol i on ako bájni lesníci, ktorí prepadli nepriateľa keď to najmenej čakal, pripravený, obratný a premyslene útočili. No po čase, keď chodil po svete v tieni svojho upadajúceho pána, myseľ lesníkov sa zmenila. Používali, podobne ako to vnímal Themund, viac meč ako rozum. A preto si teraz Eldir nedokázal vysvetliť svoje náhle porozumenie, ktoré pramenilo z dávnych časov, jeho minulosti, keď bol ešte malý a otec ho učil nie bojovať, ale myslieť. No na tie časy sa už Eldir takmer nepamätal a keby sa aj bol, určite by o tej spomienke rozmýšľal skôr ako o spomienke na otca. Postavil sa a pomalým krokom vykroči k hlavnej bráne. Celé mesto bolo akési pusté, deti po ňom nebehali a aj elfom sa na tvárach zračili obavy, keď ho videli kráčať uprostred ich obydlí. A preto, i napriek zákazu, vyšiel nepozorovane z mesta, aby navštívil známe končiny bez strachu a tiesne, ktorá panovala všade navôkol.

Po čase, keď sa ocitol kdesi uprostred elfského lesa, zbadal malú zelenú čistinu z ktorej bolo cítiť život a radosť. Vykročil k nej a keď bol už ne pár krokov od nej, uvedomil si, že počuje hlas. Hlas krásny a čistý, ktorý spieval neznáme elfské piesne. Netušil komu y mohol patriť, no očaril ho a zrazu si bol istý, ť´že na čistine určite nájde priateľa. Vykukol spoza konára a na zemi zbadal akési mladé dievča. Malo krásne ligotavé biele vlasy, ktoré však mala zastrihnuté ledva po plecia, oči zelené ako okolitý mach a na sebe mala jazdecké šaty, ktorých bolo medzi elfmi lem málo, pretože málo tunajších elfských žien jazdilo, čo bojovalo. Dievčina zbadala Eldira, prestala spievať a čistina naraz posmutnela a okolie akoby sa ochladilo, veselie z čistiny vyprchalo a zvieratá, ktoré sa tam pred chvíľou prišli napiť, sa poskrývali a odbehli do krovia. Dievča sa postavilo, odkiaľsi vytiahlo dýku a namierilo ju na Eldira. Jej krásne oči sa razom zmenili, zahorel v nich oheň a odhodlanie zabiť. "Hej!" Vykríkol Eldir, cúvol a bol pripravený uhnúť sa dýke, ktoré sa pomaly blížila, ako dievčina postupovala za ním. "Čo chceš?" Spýtala sa arogantne, nedbajúc na príznačnú slušnosť elfov. Eldir, úplne šokovane zastal a nechal dievča, aby mu pritislo dýku na hruď. "Som Eldir, syn Elamundov, lesník a.." "Ty?" Skočila mu do reči a hľadela naňho stále ako na nepriateľa. "Ja," odvetil potichu. "A ty si kto, že si pôvabná ako elf a arogantná ako človek?" Spýtal sa jej a na tvári sa mu usadil úsmev. Bolo to dievča plné vzdoru, túžiace po boji, aby niečo odčinilo, či splatilo. Bola veľmi mladá, no napriek tomu plná bolesti, no odvážna. Pomaly spustila ruku a hľadela nevítanému hosťovi do očí, aby postrehla náznak klamstva. "Som Amuden, dcéra Ademuy a Elada Elessara, jedného z najväčších vojakov Sathiliatu." Povedala pyšne, až Eldira prekvapilo že ne povyrástla. "Si odvážna. Ale načo toľká ostražitosť? Sú síce vojnové časy, ale na elfské územie sa doposiaľ nik neodvážil vkročiť, teda až od poslednej veľkej bitky." Vravel Eldir zvedavo. Veľmi ho zaujímalo, čo také dievča robí mimo mesta v takýchto časoch. Amuden však neodpovedala, len mu položila otázku, trocha ustráchane, čo skutočne nečakal. "Poznáš Eyoru, mocnú elfskú čarodejku?" chvíľu premýšľal, či už také meno počul a spomenul si celkom rýchlo. Veď ešte to bolo v ten deň, kedy mu Enan vravela, že to práve ona udržiavala námestie v takom stave. Pozrel na Amuden a pravdivo jej odpovedal. "Zazrel som ju včera na oslave a dnes mi o nej i vaša princezná vravela. Je skutočne mocná, keď udržala námestie tak živé a krásne. Ale prečo sa na ňu pýtaš?" Amuden trochu zaváhala, no nakoniec privolila. "Tak je teda v poriadku.. Eyora je moja sestra. Pri poslednej bitke nám zabili rodičov, podobne v posledný víťazný deň, ako aj kráľovnú." Oči sa jej trocha zaleskli, ale slza z nich nevyšla. Amuden už poznala smútok a utrpenie lepšie ako väčšina lesníkov a bezmenných vojakov. Eldir to cítil a úctivo sklonil hlavu na znak smútku, ako ho to učili, keď ho lesníci pripravovali na podobné návštevy. No Amuden sa zasmiala a odbehla späť na čistinu. "To bolo dávno, nesmúťme nad minulosťou, radšej rozmýšľajme čo spravíme teraz a ako pomstiť ich stratené životy." Jej príchod na čistinu opäť vyvolal radosť u zvierat, vtákov, dokonca i rastliny akoby ozeleneli, no keď nezačala spievať, zvieratá, čakajúce v tieni navôkol sa zas stiahli. Eldir ju hodnú chvíľu počúval. Vravela o tom, ako sa neúspešne snažila preniknúť na Tajnú radu, v ktorej sa radila i jej sestra, no nič z nej jej nikdy nepovedala, pretože ju vraj chcela chrániť, vravela i ich geniálnom, takmer nebadateľnom príchode do mesta, o vojne, ktorá prebiehala všade navôkol a nakoniec povedala to, čo jej podľa Eldira už dlho nedalo spávať. "Chcem bojovať!" Boli jej posledné slová, po ktorých nastalo ticho. Nik neprehovoril ,nenarušil to ohromenie, ktoré Eldira zrazu zasiahlo. Nevedel čo povedať. Plánovať s tým dievčaťom, to by nemohol. On mal byť v meste, strážiť svojho pána. Napadlo ho, že porada sa už dávno musela skončiť a jeho nikde. No akosi nemohol odísť. Nie potom, čo si vypočul. Chcel to povedať Eyore, nech si s tým nedospelým bojachtivým  dievčaťom poradí sama, no to tiež nemohol, pretože by ho ťažila výčitka. To dievča mu zjavne verilo, pre to čím je, preto že je človek a strážca svojho pána, že je lesník. Určite čakala, že jej pomôže. A to by on rád, lenže nevedel ako to spraviť tak, aby si to nik nevšimol a zároveň, aby ochránil to dievča, ktoré malo trochu skreslené predstavy o boji. Ešte hodnú chvíľu po tom čo skončila svoje rozprávanie sedel a zadumane hľadel do temna lesa. Keď sa už Amuden zdalo že už dlhšie nemôže mlčať nad jej plánmi, pozrela naňho a dychtivo sa spýtala: "Čo si myslíš, dedič Mogurskej koruny? Lebo ty nemôžeš byť nik iný, lež si prezlečený dedič a vládca najväčšej ríše ľudí. Kto iný by mohol prejaviť také porozumenie pri počúvaní a poskytnúť pomoc dievčine, ktorá sa u elfov ráta ešte len za dieťa." Vyslovila svoje želanie. Veľmi túžila stretnúť dediča trónu, aby vedela posúdiť dávnu veštbu princeznej. No Eldir bol čestný muž a nikdy, ani len vo sne by mu nenapadlo, že by mal viesť takú ríšu, alebo lesníkov namiesto svojho pána. A tak jej rýchlo odporoval: "Nie, mýliš sa Amuden, nie som ten, za koho ma pokladáš. Som len jeho strážca a pomocník, ochranca a poradca, keby najmúdrejší z nás niekedy potreboval radu nižšieho." No Amuden trvala na svojom. Bola presvedčená že stretla pravého kráľa Mogurskej ríše. "Nehanbi sa priznať to! Viem že si to ty a nič ma neodradí od tej myšlienky. Bolo mi predpovedané že stretnem to najvyššie ľudské knieža, najväčšieho vládcu a že ten my pomôže a so svojimi mužmi odplatiť sa za smrť mojich blízkych..." No ani nedopovedala a Eldir sa postavil a prerušil ju. Bol to vysoký a mocný muž a vo svojom hneve že ho niekto presviedča o jeho veľkosti bol ešte väčší a mocnejší a všetko na čo padol jeho tieň sa zdalo menšie a bezvýznamnejšie od neho. Učili ho, že má byť tam kde patrí a nepliesť sa kráľovi pod nohy a preto sa mu nepáčilo, že by v srdci toho dievčaťa mal zastávať kráľovo miesto. "Nie som a ani nikdy nebudem kráľom Moguru. Nenárokujem si na to trón, pretože nemám prečo. To môže jedine môj pán, ktorého nájdeš v meste na Tajnej rade s elfmi. Nevydávam sa za nikoho, som Eldir, syn Elamundov, lesník a ochranca svojho pána a nič viac." Povedal s hnevom a ohňom v očiach. Plamene však náhle pohasli, Amuden vstala a zahľadela sa do jeho peknej, mladej, no vetrom a dažďom i dlhými cestami ošľahanej tváre. "Nechcela som ti protirečiť ani ťa uraziť. Si veľký strážca svojho pána a ten by sa mal strachovať že o takého príde." Vyriekla úprimne a cítila sa veľmi zahanbene, že takto naliehala na tak čestného bojovníka. "Ako by mohlo byť urážkou, že ma niekto môže pokladať za pána lesníkov?" Vravel s úsmevom. "Musím už ísť. Môj pán ma bude zaiste hľadať a ja ho nemôžem nechať čakať. Themund kdesi premýšľa nad slovami pani Enan a ani jeho nemá kto strážiť pred jeho myšlienkami." Pozrel na Amuden a zrazu pocítil, akoby pri ňom stála sestra, ktorú nikdy nemal. Na tvári sa mu zjavil široký úsmev. Za dva dni u elfov zrazu získal a spoznal viac ako za celé tie roky, počas ktorých navštevoval rôzne končiny sveta, Svetelný les nevynímajúc. No teraz sa už blížil čas večere. Obed Eldir prečkal tu, na tejto čistine, počúvajúc smutný príbeh elfskej dievčiny a pomáhal jej s plánmi, ako len vedel. Nemyslel si, že čo len jeden bude fungovať, že kráľ Eom si ho prezrie, schváli jej ho a dá jej naň vojakov. Už len to, že dali previesť lučistníkov po Skalnej ceste až do ďalekej Irei v Mogurskej ríši, ktorá bola najväčším blízkym mestom v okolí hranice s nepriateľovou zemou, Tiorom. Kopije mali smerovať do Lenagu, ktorý zas bol bližšie k hlavnému Tiorskému opevneniu - Hellgardu. Tento plán mal jednu vážnu trhlinu, a to ako ochrániť trpasličiu ríšu, no i tú Amuden vyplnila istým počtom bojovníkov, ktorý poslala do Trpaskuju, kamennému mestu tiež veľmi blízko hraníc. Bol veľmi idealistický, Amuden dúfala že v priebehu pár dní by porazila celú armádu glopugov, no i tak bol ten plán veľmi dobrý. Keď už slnko zachádzalo za vrcholky stromov, Eldir usúdil, že je skutočne čas ísť. Nevedel prečo sa dal na niečo také nahovoriť, no mal dobrý pocit, že konečne niečo robí, že prispieva svojou čiastkou do vojny a nemusí len čakať za zatvorenými dverami svojho pána. A práve to ho trochu trápilo. Jeho pán. Považoval y to za zradu? Čo keď sa to dozvie, čo potom? No tieto myšlienky museli počkať. Rozlúčil sa s Amuden a sľúbil jej, že ju navštívi. Lenže kedy? Nevedel koľko ešte budú v Sathiliate a či bude kedy sem zájsť, no cítil, že už nemôže cúvnuť. Prešiel pár krokov a obzrel sa. Zbadal Amuden, ako sa skláňa nad plánmi, ktoré spoločne vypracovali. Na pery mu sadol úsmev. Vyzerala malá a zraniteľná a síce nebol elf, i jemu pripadala ako dieťa. Už sa však musel poponáhľať a tak sa otočil k mestu a s povzdychom sa rýchlo pohol vpred. Ako prechádzal cez bránu vyzdobenú drahokamami, spomenul si na pani Enan a na slová, ktoré znenazdajky vyriekol. "Spomienky na budúcnosť." Zopakoval si potichu a po ako kráčal k elfskému palácu, premýšľal. Všade bolo nezvyčajné ticho a vládlo tam napätie, no Eldir si to zahĺbený do myšlienok nevšímal. Vyšiel hore schodmi, prešiel pár dverami a zrazu stál pred sieňou, ktorej ťažké dvere ledva viseli na pántoch, stôl uprostred siene bol prevrhnutý a elfovia všade navôkol sa tvárili prestrašene. Eldir okamžite spozornel a hľadal svojho spoločníka. A aj ho zbadal. Themund sa nad niekým krčil a zdalo sa, akoby sa snažil počuť slová umierajúceho či veľmi chorého. Eldir k nemu rýchlo pribehol, sklonil sa nad postavu a od šoku sa mu v hrdle zasekol hlas. Percyval II., pán lesníkov, nekorunovaný no právoplatný kráľ Mogurskej ríše, pomocník a priateľ elfov a cestovateľ tam ležal na zemi, z hrude mu trčal šíp, okolo ktorého sa tvorila machuľa krvi. Tá červená tekutina mu pomaly vytekala z aj kútikov úst, ktorými ledva vyslovoval posledné slov. "Eldir..Eldir, tu si." Povedal s úľavou a zjavne ho už dlhší čas hľadal. "Môj syn.. Nie je pripravený vládnuť a bojovať. Zastúp ho. Ty Themund, syn Teramundov, si svedkom, že Eldira, môjho najlepšieho a najvernejšieho muža menujem svojím nástupcom, kým Perados nedovŕši vek dospelý a nebudeš pripravený vládnuť, alebo ak sa môjmu synovi niečo stane. Ochráň ho Eldir a nebudeš musieť niesť toto bremeno. Nikdy..." Posledné slová vyslovil len veľmi ťažko. A iskra v jeho očiach pomaly vyprchala. A to bo koniec Percyvala II., veľkého vodcu lesníkov.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama