II. Oslavy, smútok a zoznámenia

19. listopadu 2010 v 21:39 | Tina |  Bezmenná kapitolová
Ako som už o tejto kapči počula, je tak trochu telenovelová. No, čo už. Asi sa za ten čas čo prešiel medzi I. a II. zmenil môj pohľad na písanie... Alebo nie? =D


Toto formálne privítanie sa jej zdalo čudné. Nikdy nevidela Aarona takého napätého. Usmiala sa a na jazyku už mala otázku, keď to pocítila aj ona. V lese bolo niečo zlé. Niečo, čo tam byť nemalo.
"Čo je to?" Zašepkala do napätého ticha. Vtáky stíchli, vietor ustal, ešte aj žblnkot potoka sa zdal vzdialenejší a tichší. Akoby ich niečo obkľučovalo a tým tlmilo zvuky okolo, zahatávalo priestor na život.. "Aaron, poď, mám koňa..!" Ešte ani nedokončila vetu a vzduchom presvišťal šíp. Muž bol v sekunde pri Enan, hodil sa do boku a svojím štíhlym a ohybným telom ju hodil na zem. Vedel že to bola posledná vec v jeho živote. Šíp ho zasiahol priamo do srdca a on pomaly padal, akoby niekto pozastavil čas. Enan hľadela ako jeho telo pomaly padá..padá do prázdna. Všetko okolo po jeho páde začalo byť nejasné, detaily a predtým tak presné obrysy začali byť rozmazané a pomaly sa strácali, bledli. Akoby jeho smrť bola vyvrcholením nejakého filmu, ktorý sa tým okamihom končil, a niekto ho pomaly a efektne vypínal, aby vyvolal dojem u diváka. Cítila že jej vedomie sa chce prebudiť.

A zrazu to bolo všetko preč. Enan sedela na posteli v krásnej izbe, presvetlenej ranným slnkom. Práve to slnko ju zobudilo a zastavilo zvyšok sna, tak podobného dávnej minulosti. Alebo to bola skutočne len nočná mora, ktorá sa už viac ako pol storočie neopakovala? Prudko vdychovala a vydychovala chladný jesenný vzduch. Postavila sa a pomaly prešla na terasu. Jej izba bola na prízemí a tak ako všetky elfské domy a paláce, aj tento nemal viac ako dve poschodia. Okolo padali zo stromov posledné listy, sfarbené do zlata, hneda i červena. Rieky a potoky žblnkali pod oknami elfských príbytkov. A okolo nich sa prechádzali tucty elfov, ktorí vstali už s ranným slnkom a teraz sa starali o zásoby byliniek, ktoré im mali vydržať celú blížiacu sa zimu, starali sa o posledné kvety , ktoré kvitli v ich záhradách a chodili ich polievať, nech nevyhynú hneď ako odíde jeseň a nastane zima. Medzi elfmi bolo stále krásne ako kedysi. No z časov vojny, ktorá sa len začínala Aaronovou smrťou, tu veľa nezostalo. V ten deň nepriateľské vojská zničili takmer všetko, až na tento nedobytný palác. Zvonku ho spustošili a dobyli ako to len šlo, no dnu sa nedostali, presne ako keď zabíjali samotnú kráľovnú. Telo mohli zničiť, no jej duša zostala nedotknutá a taká sa aj dostala do siení svojich predkov. Spomienka na ňu Enan bolela a tak sa radšej rýchlo obliekla, zbehla sa dole rieke umyť s ostatnými elfmi, ktorí si mohli dovoliť pohodlie postele dlhšie ako iný. Raňajky sa dnes však konali inde ako obyčajne. Vždy bývali v paláci, kde sedel vpredu kráľ elfov Eom, po jeho pravici Enan, jeho dcéra, po ľavici mocná elfská čarodejka Eyora a okolo všetka mocná šľachta. Dnes sa však jedlo na námestí, na očiach všetkých obyvateľov Sathiliatu, za prítomnosti jedného z ľudských lesníkov. Pútnika, ktorý nemá domov, no tento sa vždy vracal k elfom, aby im pomohol v prípade vojny, vyjednávania či hocičoho, v čom sa zúčastňovali ľudia. Preto ho kráľ i všetci elfovia mali vo veľkej úcte. Práve sa schádzali poslední hostia, usádzali sa na svoje miesta za nízkym stolom, postaveným na nádvorí, ktoré dnes priam žiarilo. Farebné listy popadané na machu, porastajúcom celé námestie ba dokonca i celé mesto, vytvárali krásnu škálu farieb, ktoré silno kontrastovali s ťažkým, žiarivo bielym žulovým stolom. Každý sedel na svojom mieste ako v čase bežných raňajok. Každý mal svoje miesto, ktoré len zriedka opúšťal a ktoré sa nikdy nemenilo. No v čase návštevy, ako bola táto, sa miesta trochu upravili a stereotyp, u elfov taký bežný, sa zmenil. Nádvorie stíchlo, aby o pár sekúnd opäť zrušnelo a zaburácalo v obrovskom potlesku, určenom najmä očakávanému hosťovi a jeho neveľkej družine. No ešte predtým ako sa Percyval II. radoval z potlesku a vrelého privítania, zraky elfov sa upierali na príchodziu cestu, smerujúcu od hlavnej, južnej brány, až k plnému nádvoriu, z ktorého bolo všade navôkol, po celom meste cítiť očakávania z príchodu tohto človeka. Mnohí z prítomných ho ešte nevideli, vždy totiž prichádzal tajne a bez varovania. A tentoraz, ako i vždy po iné razy, bol jeho príchod pôsobivý, o to viac, že teraz jeho príchod prítomní očakávali ešte menej, i keď prijal pozvanie. "Nečakali tak veľkolepý príchod, akým sa opäť popýšil." Povedal ktosi, kedysi po jeho príchode. A mal úplnú pravdu. Elfovia, ako vždy, naivne očakávali že príde pokojná a dlhá procesia a  keď si všetci zasadnú za stôl, prebehnú obyčajné raňajky na neobyčajnom mieste s neobyčajným hosťom. A potom taký istý obed i večera a celý čas, pokiaľ sa hostia zdržia. Nepoznali Percyvala, takže im to nemožno pokladať za zlé, no i tak boli priveľmi naivný. Len chvíľu po tom ako zavládlo toto všemocné ticho, bolo počuť krik strážnikov od brány. "Votrelci, votrelci! Kto sa to opovážil narušiť hostinu?" Pribehol veliteľ a s napnutým lukom sa obzeral po stromoch, akoby do ich mesta prenikla opica. Strážnik ktorý pribehol za svojím veliteľom sa rýchlo pokúšal vysvetliť situáciu prítomným. No keďže bol veľmi zadychčaný, jeho prerušovanému bľabotaniu o tom, že ponad hradby k nim, z konáru na konár vnikli veľmi obratný votrelci v zeleno-sivých plášťoch, s lukmi a tulcami plnými šípov na chrbte, a mečmi, pripnutými na opasky. Jeho výstup nevoľky vyvolal vlnu smiechu od tých, ktorí to pokladali za žart a obzerali sa ku bráne, kedy príde očakávaný hosť. Ktorý však teraz, celkom neočakávane, doslova spadol z nebies. Spoločnosť zhíkla, veliteľ stráže namieril luk, a okolo postavy-s usmievavou tvárou, výzorom i postavou človeka, ktorí si už vytrpel svoje, no stále si užíva život, ktorí mu pomaly preteká pomedzi prsty-zoskočili zo stromov dvaja rozdielny lesníci, ktorí iste sprevádzali chlapíka medzi nimi. Muž v strede mal čierne vlasy po plecia, modré oči, veselú tvár, plecia vysoké ako rodený veliteľ, no postava sa mu už začínala zaokrúhľovať, čo bol zrejme následok pokojných časov, ktoré po poslednej vojne (ktorú si ani nestihol ako dieťa veľmi užiť-aspoň tak tvrdil) nastali. Muž po jeho ľavici mal ryšavé vlasy, ostrihané na tie časy, veľmi na krátko a prenikavé zelené oči, narozdiel od druhého spoločníka svojho pána. Ten stál ctenému hosťovi elfov po pravici. Hnedé vlasy sa mu v rannom svetle matne leskli a oči rovnakej farby prebodávali obecenstvo hľadiace na nich. Obaja boli rovnako vysoký, obaja vyšší ako ich pán a obaja mali chudé a obratné telá, napnuté ako dve tetivy.
"Aký to votrelci pán veliteľ? Azda ste náš príchod nečakali?" S predstieraným ohromením sa otočil na kráľa. "Ale iste že áno, starý priateľ!" Spamätal sa hostiteľ a rýchlo pribehol k hosťovi. "Vitaj opäť u nás, Percyval. Dámy a páni, milý hostia, s potešením vám prestavujem nášho hosťa a človeka, ktorý nám v ťažkých časoch vždy pomohol, a tiež právoplatného dediča trónu ľudí. To mi pripomína, prečo si sa stále neujal vlády? A posaď sa priateľu, cesta bola iste dlhá." Ukazujúc na voľné miesto za vrchstolom ho viedol medzi spoločnosť, ktorá sa pomaly spamätávala s prvého dojmu o tomto človeku. Po predstavení hosťa niekto začal potichu tlieskať a k tomu opustenému ťapkaniu sa pomaly pridávali ďalšie ruky, ktorých nedočkavý majitelia zvedavo hľadeli na dvoch rozdielnych mladíkov, zatiaľ nepovšimnutých kráľom alebo ich cteným hosťom, ktorého sprevádzali. "A vy si nesadnete?" Ozval sa zrazu v tleskote Enanin hlas, jasný aj napriek rozruchu navôkol. "Ale iste," začal ryšavý mladík, no druhý muž ho prerušil. "Nie. Sme tu, aby sme chránili pána a nie sa zabávali. To nie my sme pozvaný a," pohľad uprel na elfskú následníčku trónu, "nie naše životy sú také drahé a vzácne ako jeho." Enan sa usmiala, vstala od stola, prešla k lesným mužom strážiacim svojho pána, a stále s úsmevom sa k nim postavila. "Tak to by som tu mala ostať s vami a chrániť svojho kráľa." Povedala polohlasne, pohľadom sledujúc mužovu reakciu. Ten len sklonil hlavu na znak, že prijíma jej rozhodnutie a ďalej stál vystretý a napätý. Celé spoločenstvo stíchlo, a elfský panovník i pán lesníkov sa prekvapene obzreli, odkiaľ pochádza zdroj tohto nevysvetliteľného ticha. Starému lesníkovi opäť nič neuniklo. Chvíľu hľadel na Enan, potom na svojho zanieteného ochrancu a následne sa mu na tvári roztiahol široký úsmev. "No tak, Eldir, trocha slušnosti k dáme. Iste, nepredstavil som Vás. Toto sú dvaja z mojich najlepších mužov akých mám." "Tak to kvalita a výchova tvojich mužov asi poklesla, Percyval. Nepatrí sa odmietnuť pozvanie za elfský stôl. Je to česť, pre pozvaných. Vieš s kým sa rozprávaš..!" Elf pomaly zvyšoval hlas a nechýbalo veľa, ziapal by, ako to len elfovia vedia. No nahnevaného elfa prerušil kráľ. "To stačí, Awaren, ďakujem." Opäť zavládlo napäté ticho, v ktorom sa ozývalo len prerušované dýchanie Awarena. Eldir, ani jeho spoločník sa ani nepohli. Lesný hosť vyzeral trochu nervózne, čo  jeho tvári nepristalo-vyzerala spľasnutá a vráskavá, taká ako vždy, bez veselého úsmevu-a tak keď už by sa to ticho bolo dalo krájať, zasiahol opäť veselým a nespútaným hlasom, ktorému nikto neuveril a  ktorý situácií vôbec nepristal. "Tak uveďme veci na pravú mieru a pokračujme, no nie? Ako vravím, toto sú moji spoločníci na cestách a moji najlepší muži, Eldir a Themund. A dáma ktorej veľkorysé pozvanie si tak nepekne odmietol je Enan, princezná elfov , a následníčka ich trónu. Takže, ak sa nemýlim, mal by si sa jej ospravedlniť, chlapče. Je to milé dievča, aspoň vždy bolo a tak verím že to prijme." On zrejme pokladal za samozrejmosť že Eldir sa ospravedlní, prijme ponuku a usadí sa za stôl. Lenže v tom mu bránila jeho česť a meno. A tak len veľmi ťažko vyslovil tiché: "Prepáčte, Vaša výsosť." No potom sa otočil a pomaly kráčal smerom k hlavnej bráne ako porazený lev, opúšťajúci bojisko. V tieni hustých stromov, kde ho aj ostré a prenikavé elfské oči ťažko zbadali, zastal a otočil sa. Hľadel na hostinu, ktorá sa pomaly rozbiehala. Počiatočný zlý úvod sa zabudol a raňajky mohli pokračovať. Vlastne, už ani nešlo o raňajky, skôr o niečo ako začiatok celodennej hostiny. Kráľ plánoval ten škandál na úvod vymazať z pamäte prítomných nepretržitou oslavou, jedlom, pitím a rozhovormi. Každý mal čo robiť, ešte aj Awarena pozvali k stolu a ten veselo diskutoval s elfskou čarodejkou Eyorouo zvykoch medzi ľuďmi, ktoré jej boli zjavne neznáme. Kráľ a Percyval sa presunuli zo svojich miest, aby mohli nerušene rozoberať časy vojen, mieru i tie časy, kedy sa nevídali často a nestihli sa dobre porozprávať. Enan bola naklonená k Awarenovi, ktorí predtým reagoval tak impulzívne, no teraz pôsobil veľmi uvoľnene. Jediný kto sa nezabával, bol Eldir. Stál v šere ako jeden s tých stromov okolo a hľadel na Enan, ktorej tmavé vlasy padali na chrbát. Rozmýšľal, čo by robil jeho otec. Ako by reagoval on. Ostal by a pokračoval zahanbene v hostine, so vztýčenou hlavou by sa postavil proti všetkým i svojmu pánovi, alebo by konal rovnako. Ticho by prijal porážku a zaliezol? Sadol si a po prvý krát odkedy prišiel, nemyslel na pánovu bezpečnosť. Potláčal slzy. Iste, nemal by plakať, ani myslieť čo by bolo keby, ale i tak sa nemohol ubrániť myšlienke že on by spravil múdrejší krok. Keby...
Poludnie už prešlo a pri stole sa stále oslavovalo. No niekto tam chýbal. Eldir to nezbadal hneď, pretože sa mu opäť podarilo myslieť na bezpečnosť a prípadný boj, no teraz, keď ruch v spoločnosti trochu utíchol a väčšina elfov i ľudí sa prestala rozprávať, aby si dali niečo z ďalšieho z jedál, ktoré práve prinášali na stôl, videl, že Enan, elfka, ktorú predtým vraj urazil, chýba. Vystrel sa a ešte raz premeral stôl. Bola preč. "To je zlé." Zašepkal do ticha. Áno, bolo to zlé, elfská princezná chýba za stolom. Čo sa tam deje? Postavil sa, že to aj napriek tomu že sa mu veľmi nechcelo, pôjde oznámiť pánovi, no len čo sa postavil, začul za sebou jemné buchnutie, akoby niekto, alebo niečo dopadlo na zem. Ruku položil na rukovať meča, napol zmysli, pomaly sa otočil a.. "Prekvapenie!" Vykríkol niekto so smiechom. Strhol sa, až takmer spadol na zem, no stihol udržať rovnováhu tak, že sa chytil najbližšieho stromu. Zdvihol pohľad a aj by sa bol možno zasmial, keby tam stál niekto iný. "Čo chcete?" Spýtal sa na rovinu dievčiny s dlhými tmavými vlasmi, čo jej padali na chrbát a do tváre,  čo ho prebodávala pohľadom modrých očí, a ktorú predtým sledoval pri stole. "Zase tak chladne nezdvorilý." Skonštatovala Enan, no úsmev jej zmizol z tváre. Teraz hľadela vážne, akoby predtým ten výkrik, akoby na narodeninovej oslave, nebol. "Prišli ste urážať a ponižovať, alebo jej veličenstvo dostalo rozum." Zašepkal ironicky, so známkou posmechu. "ja neurážam, neponižujem, a som si istá že v mojej hlave je viac rozumu a múdrosti ako v celej vašej delegácií dohromady. Ale nie o to ide." Na chvíľu sa odmlčala, akoby premýšľala či nebude lepšie odísť. Napokon sa však nadýchla a veľmi jasne prehovorila. "Chcem sa ospravedlniť, ak som nejako urazila tvoju časť a pošpinila meno tvojej rodiny, keď si sa mi musel ospravedlňovať. Otec a jeho priatelia sú na správanie voči mne háklivý, ja nie. Chcela som len vedieť, kto ste, ty a tvoj priateľ." Jej hlas znel pokojne, akoby takto rozprávala každý deň, no Eldir nebol dôverčivý človek a veril iba málo komu. To mali vlastne obaja spoločné. "Never nikomu, kto je ti pánom, kým sa nestane aj priateľom." Povedal potichu a s tými slovami sa otočil a uprel svoj pohľad opäť na stôl, okolo ktorého sa znova rozprúdila živá konverzácia. Nikomu princezná zjavne veľmi nechýbala, azda s výnimkou Awarena. Obzeral sa a vyzeral trochu znepokojene, no o chvíľu ho do rozhovoru zatiahol kráľ a tak sa zjavne prestal zaťažovať. "Myslíš si, že ma nehľadajú?" Spýtala sa už opäť s úsmevom Enan. "Hľadajú a stále. Strážia ma ako ty svojho pána. A preto to chápem, ale nezdá sa ti to slepé? Mal by sa vedieť obrániť aj sám." "Starne." Potichu odpovedal Eldir. Nechcel, no akoby musel rozprávať. "Pri pokuse chrániť ho zomrel môj otec a ja tiež..zomriem." Vravel ťažko, nemohol zo seba dostať tú jednoduchú vetu, no keď to vyslovil, pocítil akoby sa niečo uvoľnilo a to že zomrie už akoby bolo menej reálne a ťaživé. "Je to skoby tradícia. Vždy zomierali ochrancovia za svojich vládcov, ako ich otcovia a starí otcovia. A potom synovia, vnuci a pravnuci. Každý muž i chlapec hrdo položil život za svojho pána." Otočil sa a hľadel jej do očí. "Je to správne. Nepáči sa mi to a nechcem tak zomrieť, ale je to tak...musí to tak byť." posledné slová zašepkal a opäť cítil v očiach slzy. Už zas. Táto oslava neprinesie nič dobré. Už celé roky neplakal, zabudol plakať, musel.. a teraz je to tu zas. Opäť je pre svojho pána len radový lesník, lebo spomína na minulosť, a na budúcnosť myslí temne. No reálne. Ozval sa hlas v jeho hlave. Svedomie, no iste. "Smutné." Povedala potichu Enan, prišla až k nemu a spolu hľadeli na debatujúcu komunitu vplyvných a bohatých. "Skutočne ma mrzí čo som spravila a ak ti to môžem nejako … vynahradiť, povedz." S tým vyšla z lesa,pomaly kráčajúc späť k otcovi a jeho hosťom. No pár krokov od lesa sa zastavila, obzrela sa a pohľad oprela na Eldira. "Poď. Jedlo, pitie a spoločnosť čaká. Tvoj pán je tu v bezpečí a nič mu tu nehrozí. Dnes neprišiel ten deň a ani nikdy nepríde. Tvoj život sa neskončí vraždou. No i tak chráň svojho pána, kým môžeš." Otočila sa a odkráčala. No po tvári jej stekala slza. Vedela ako je človeku za ňou. Ona prišla o matku, on o otca. Keď Eldir vychádzal spod chladu a šera stromov, volaný Enaniným krásnym hlasom, a ešte aj keď sedel za stolom, obaja stále mysleli na rodinu, o ktorú vo vojne prišli, a ktorá sa už nevráti.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Agi ♥ Kája Agi ♥ Kája | Web | 19. listopadu 2010 v 21:44 | Reagovat

ahojky zapoj se u nás do hlasování o nejlepší fotku dne http://twilight--cullens.blog.cz/1011/picture-of-the-day ...děkujeme a neber to jako reklamu, pouze nás zajímá, který obrázek je ten nej..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama