I. Tiene sa predlžujú

19. listopadu 2010 v 21:37 | Tina |  Bezmenná kapitolová
Je mi ľúto jedna vec. Keď som začala toto písať, čítala som Pána Prsteňov a zdalo sa mi to ako to najlepšie, čo môžem písať. A teraz príde tá ľútosť: Nemôžem vám sľúbiť, že to dopíšem. A ak aj áno, určite nie tak rýchlo, ako by som možno čakala a dúfala. =(


Nízko na západe ešte svietilo chladné, zimné slnko, no obloha už pomaly černela a keď sa posledný slnečný lúč dotkol Skalnej cesty, precválal tade kôň s jazdcom v purpurovom plášti. Skalná cesta bola zo severu krytá lesom a z juhu kamennou stenou, no aj napriek tomu sa jazdec každú chvíľu obzeral, hľadajúc podozrivé známky prítomnosti iného živého tvora v týchto pustých lesoch, zablysnutie kovu, či šepot lístia vo vetre, aby prečítal jeho tajné správy. Jazdec po pár minútach zastal, zosadol zo svojho gaštanovohnedého tátoša, s čiernym sedlom a opratami, ktoré však ostali nepovšimnuté, rovnako ako rieka, ktorá sa vinula veľmi blízko pri ceste. Lesy smerom na juh stále hustli a zo skál, týčiacich sa nad cestou ako výhražný prst neustále padal sneh. Pomaly prešiel na okraj cestičky, zohol sa a načúval šepotu zeme. Po pár dlhých sekundách sa postavil a uľahčeným krokom zamieril smerom ku koňovi. Zjavne dokonale nacvičeným pohybom sa vyšvihol do sedla, no náhla spŕška studeného snehu mu z hlavy strhla kapucňu. V slabom svetle prvých hviezd sa zaleskli oči modré ako nebo, plné pery, červené ani lesné jahody a vlasy, tmavé, akoby sa snažili splynúť s okolitou čierňavou a zároveň sa leskom vyrovnať diamantu. Spadnutá kapucňa odhalila i špicaté uši, šikmé obočie a tvár, takú krásnu, že by sotva mohla patriť človeku. Bola Enan, dcéra Anoam a Eoma najvýznamnejšieho elfského kráľa a kráľovnej, akých elfovia kedy mali. Enan si rýchlo napravila plášť, kapucňu a popchla svojho koňa. Ďalej sa náhlila popri rieke, ticho zurčiacej v malom koryte a už sa viac nezastavovala, kým neprišla po rázcestie, ďaleko za prísnymi Lorskými vrchmi.
Tam vybočila z cesty smerujúcej na juh a zamierila cez les na východ do Svetlolesa a Svetelného mesta, Sathiliatu, jedného z mála elfských území v Lathézií. Predierala sa kríkmi, hnala čistinkami, no les okolo sa stále nemenil, bol tmavý a pustý. Bol to už Enanin dvadsiaty deň cesty a ona konečne, po nekonečných míľach, zbadala v diaľke mnohé svetlá, ktoré akoby vytvárali svetelný kruh, zvierajúci iný svet- mnoho svetiel visiacich z konárov stromov, tvoriacich hranicu Svetlolesa. Svetlá, pripomínajúce hviezdy na Zemi, sa pomaly približovali, zatiaľ čo kôň, síce unavený, no povzbudený zazretím domova, stále zrýchľoval. Na ceste a zemi v lese nebolo badať, no na hranici elfskej ríše ho ležali hŕby. Vyzeral ako vata, no mnohokrát krajšie, lesklejšie. Hneď ako Enan prekročila hranicu lesa, svet okolo sa zmenil na nepoznanie. Stromy okolo boli zvrchu obsypané čerstvým snehom, no na zemi po ňom už neostalo ani stopy. Všade okolo tam rástol jemný mach, pre bosé nohy lesných elfov a mnohoraké kvety, aké by ste inde rásť nenašli. Z jedného z konárov zrazu zoskočil striebrovlasý elf, úklonom hlavy pozdravil príchodziu, vzal tmavú uzdu jej koňa a viedol ju aj s Enan do Svetelného mesta. Na každom strome, ktorí obišli na ceste do mesta visel lampášik, z ktorého vychádzalo len jemné, matné svetlo, no spoločne vytvárali žiarivú explóziu. Pred bránou zastali, aby počkali, kým sa otvorí. Každý, kto by vošiel do tohto mesta prvý krát by asi nedokázal prehovoriť. Brána bola z nejakého neznámeho, no veľmi lesklého a hladko opracovaného, tmavého dreva. Do dreva boli vsadené diamanty, okolo tepané zlatom. Brána bola vsadená do hradieb, ktoré s oboch strán obkolesovali stromy, aby prekryli
kamenné hradby mesta.
"Prichádza Enan, Anoamina dcéra. Vracia sa z dlhej cesty ríšami ľudí a trpaslíkov." Prehovoril zvučným hlasom striebrovlasý sprievodca. Brána sa rýchlo a nezvučne otvorila, elf sa nebadane stratil a nechal Enan na prahu mesta. Kôň opäť zrýchlil tak, že Enan si ledva stíhala všímať mesto svojho detstva, v ktorom už nebola takmer rok. Lebo to bol už rok, čo cestovala z ríše trpaslíkov, do ríše ľudí a až na hranicu územia nepriateľa. V meste bolo veľa domov, no tie boli postavené tak dômyselne medzi posplietanými konármi a kmeňmi stromov, že sa na prvý pohľad ani nedali rozoznať od okolitej prírody. Väčšina domov mala iba jedno poschodie, no pri niektorých viseli zo stromov rebríky, ktoré viedli na plošinku upevnenú v konároch stromov. Jej kôň precválal okolo mnohých domov, kým prešiel do stredu mesta, kde stál palác podobný domom všade okolo, no namiesto dverí z kôry stromov, alebo machu visiaceho sponad dverí, zakrývali vnútrajšok domu dva závesy, pripomínajúce krúžkové brnenie vojakov. Lenže nie tých ľudských, ale elfských bojovníkov, bojujúcich najmä za mier pre krajiny v ktorých a pri ktorých žijú. Závesy bol ľahké a ohybné ako voda, pevné ako kameň a trblietali sa mesačným svitom. Enan zoskočila z koňa a nechala ho pred palácom, odhrnula závesy a ocitla sa v miestnosti s mnohými dverami, no len dvoma neveľkými oknami. Pri každom okne stál jeden strážca a sledoval svet v paláci i mimo neho. Keď Enan vošla, obaja sa mierne uklonili a ukázali na dvere úplne v strede, najkrajšie a najväčšie, zdobené skoro tak, ako vchodová brána do mesta. Lenže tu, namiesto bojových motívov ako na bráne svietili na dverách tepané, zlaté kvety, stromy, rieky, a všetko, čo elfovia tak milovali. Elfka podišla k dverám, no tie sa skôr, ako sa ich stihla dotknúť, otvorili. Ukrývali veľkú miestnosť, na ktorej druhom konci boli tri kreslá: pre kráľa Eoma, kráľovnú Anoam a princeznú a vyslankyňu Enan. dve z nech boli obsadené kráľovským párom, tretie bolo prázdne. Enan však nemala v úmysle prisadnúť si k rodičom. Rýchlo prišla pred striebrovlasú kráľovnú a kráľa s vlasmi takými tmavými, ako jeho dcéra.
"Vitaj doma, Enan, vyslankyňa zo Sathiliatu, mesta elfov. Začali sme sa obávať, že tvojho príchodu, dcéra moja, sa už nedočkáme. Dlho si bola na púti po krajinách Lathézie. Povedz, čo ťa zdržalo?" Prehovoril Eom zvučným, hlbokým hlasom, ktorý sa rozliehal v tichu celej miestnosti.
"Nepriateľ, môj pane," začala Enan potichu a okolité osadenstvo sa na stoličkách zahemžilo. Z oboch stranách miestnosti sa na ňu zo šera upierali mnohé oči elfov, sediacich na pozlátených stoličkách. Enan obišla stôl uprostred siene, na ktorom stálo zopár nezapálených sviečok, pergameny, mnoho bŕk, atrament a rozvinutá mapa Lathézie. "Pri hranici s Mogurom nás napadli glopugovia a zabili môjho sprievodcu a ochrancu, Vaona, vojaka z Morguru. Mne sa podarilo ujsť a našla som pomoc u trpaslíkov z Goldstonu. Trpasličí kráľ bol ku mne veľmi milí a ja som sa dozvedel o nepokojoch na ich západnej hranici. Nepriateľ je v pohybe, chystá vojnu a nezastaví sa, kým si nepodriadi celú Lathéziu a potom, keď bude mať dosť síl, možno pôjde i za more. No teraz je ešte slabý. Trpaslíci si mysleli, že ide len o osobitný útok glopugov, ale ja tomu neverím, lebo na hranici s Tiorom mali problémy všetci. Hellborn je podľa všetkého naozaj tam, usadil sa v Prekliatej zemi." Vravela stále ticho a trochu hrôzostrašne Enan, a keď vravela o smrti svojho spoločníka, hlas sa jej triasol, a vzduch naokolo zrazu ochladol.
"Je to zlé. Ba ešte horšie, ako som očakával. Awaren, tvoje bojové znalosti sa nám pri tvorbe bojových stratégií budú hodiť. Eyora, ty prosím zostaň tiež. Čarodejka bude pri tomto stole viac ako vítaná, rovnako, ako vy, Elumud, Therdonin, Bulemus i ty, Ropulus." Kráľ rýchlo vymenoval ešte asi desať popredných elfov a potom sa otočil opäť k svojej žene a dcére. "Ty Enan, by si mala ísť. Chystá sa bojová porada a ty dcéra moja, si musíš odpočinúť. Potom sa ešte pozhovárame o tvojich cestách. Anoam, prosím." Jemne chytil kráľovnú sa ruku a odviedol k stolu. Elfka nepovedala ani slovo, no po celý čas sa tvárila ustarostene.
"Otec!" Chabo zaprotestovala Enan, no keď videla že jej úsilie je márne, vybehla zo siene aj z paláca, vysadla na svojho koňa a opäť zamierila von z mesta. Nepáčil sa jej takýto vývin udalostí, no jej otec by nepovolil, matka ho podporila a nik iný by sa kráľovi Eomovi neodvážil protirečiť. Teda, možno ešte niekto taký je.. Pomyslela si Enan a na koni vycválala z mesta cez južnú bránu, akoby sa jej za nohami hnala celá armáda glopugov. Vedela čo musí urobiť. Nájsť ho a poradiť sa. Lenže ako? Bol to cestovateľ, vždy bol inde, i keď najradšej na hranici ríše svojich otcov, priveľmi skromný a dobrý na to, aby ich prekročil. Alebo blízko jej krajiny, aby sa vždy mohli stretnúť.. Enan stočila koňa viac na západ a sklonila sa nad jeho dlhý krk, ktorý kôň napínal čo najviac dopredu, aby nabral rýchlosť. Okolo sa mihali stromy s lampášikmi, stále rovnako svietiacimi a kríky, pripomínajúce zhluky svetojánskych mušiek. Dopadanie konských kopýt na mäkký, vlhký mach najskôr nebolo počuť, no už po ôpár sekundách sa ozval lámavý zvuk- vyšli zo Svetlolesa. Enan hnala svojho tátoša ešte zo dve minúty, keď nablízku postrehla pohyb a v povetrí zachytila šepot vetra o prítomnosti človeka, no nie neznámeho, lež zvermi i rastlinami, stromami a kameňmi
veľmi vítaný. Takých nebolo veľa. Zastavila koňa, zosadla a nestihla spraviť ani krok vpred aby zistila kto sa naozaj nachádza v jej blízkosti, už stála zoči-voči vysokému, štíhlemu mužovi v dažďom a vetrom ošľahanom plášti, ktorému do hnedých očí padali hnedé vlasy po plecia, rozfúkané vetrom. Chvíľu sa na Enan díval, potom sa na jeho chudej, no napočudovanie peknej a prívetivej tvári objavil úsmev. Prehovoril hlasom, v ktorom bolo počuť veľkú radosť a úľavu: "Tak si sa konečne vrátila do rodných lesov, Enan, Anoamina dcéra."


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama